Anton Bernolák

V období hľadania identity malých národov prichádza do Čeklísa po skončení štúdia teológie mladý katolícky kňaz Anton Bernolák. Táto ponuka ho veľmi potešila, pretože dedina ležala blízko Bratislavy a nebolo z nej ďaleko ani do Trnavy. Boli to dve významné centrá, ktoré potreboval pre svoju jazykovú tvorbu. Už sem priniesol výtlačky prvého diela Kriticko - filologickej rozpravy o slovanských písmenách. Rok 1787 vošiel do dejín ako dátum kodifikovania - uzákonenia slovenčiny. Hoci na našej fare pôsobil iba krátko (1787-1791), môžeme byť na toto obdobie hrdí. V radoch mladej slovenskej inteligencie bol veľmi známy, pokračoval v práci na povznesení slovenského jazyka a naďalej aj ako vysvätený kňaz vydáva Oravský obzor.

V Čeklísi sa staral o duševné spasenie obce i o povznesenie a záchranu celého národa. Kronika obce hodnotí jeho pôsobenie takto: "Chrám čeklísky, vedľa fara a celá obec chovajú pamätnú stopu jeho požehnaného života. Svojím dielom a pôsobením stojí na poprednom mieste v slovenských duchovných a národných dejinách." Hodnotenie v podobnom duchu zanechal o ňom i predstaviteľ neskoršej štúrovskej školy Jozef Miloslav Hurban:

Povstal v útlom veku mládenec slovenský, ktorého duch smelo letel nad zaprášené cesty zastaraného zvyku a ktorý povedal prvý zreteľným slovom:

"Slováci píšte po slovensky"

Bernolák v roku 1790 dokončil a vydáva v poradí už tretie dielo - Slovenská gramatika, ktorým obohacuje sústavu slovenskej reči. Vypĺňa dejiny kultúry a buditeľstva, tým začína hnutie, ktorého dedičstvom je dnešné národné povedomie: "Je milá naša reč slovenská."

Tu v malej, skromnej izbičke tvoril najväčšie dielo svoje i národné. Po štyroch rokoch z Čeklísa odchádza. Jeho pôsobenie a veľkosť ducha umocňujú i citáty. ktoré nájdeme v kronike:

"Len vtedy, keď pracujeme s láskou, nachádzame sa tu blaženými. A čo je práca s láskou? Je to ako súkno predané do vlastného srdca."

"Hoc by som spieval ako anjel a nemiloval ľudí a pracoval by som ako mravec a neosožil ľuďom, lepšie urobíš, keď posadíš sa ku dverám chrámovým a budeš brať almužnu."

Mnohí z vás určite o tomto veľkom národovcovi vedia. No nezaškodí si zopakovať pár základných faktov.

Anton Bernolák sa narodil 3.októbra 1762 v Slanici na Orave. Pochádzal zo známej zemianskej rodiny. Nižšie triedy ľudovej školy navštevoval v Slanici, vyššie v Námestove. Pokračoval na gymnáziu v Ružomberku. V bratislavskom seminári študoval dva roky poetiku a rétoriku, ďalšie dva školské roky filozofiu v Trnave.

V rokoch 1784-1787 študoval teológiu vo Viedni a v generálnom seminári v Bratislave. Po vysvätení za kňaza (17.8.1787) nastupuje ako kaplán na fare v Čeklísi. Najvýznamnejšie dielo A.Bernoláka vzniká v posledných rokoch pôsobenia v Bratislave a v Čeklísi. Je to obdobie, keď mladá slovenská inteligencia hľadá identitu vlastného národa. Do dejín vstupuje ako kodifikátor spisovnej slovenčiny v roku 1787. V tom istom roku založila slovenská mládež Slovenskú učenú spoločnosť. V lete 1791 odchádza z Čeklísa do Trnavy, kde sa stal tajomníkom arcibiskupskej kancelárie. Mal najväčšiu zásluhu na tom, že v roku 1792 vzniká Slovenské učené tovarišstvo. Po celom Slovensku vznikali jeho odbočky. Počet členov sa odhadoval asi na 500 osôb. Boli to ľudia rôznych profesií - kňazi, učitelia, lekári, úradníci. remeselníci i kupci.

V roku 1797 nastupuje ako dekan v Nových Zámkoch, kde veľmi mladý 15.1.1813 zomiera. Vo svojom činorodom živote vytvoril súvislé jazykovedné dielo, v ktorom vychádzal zo zásady, že slovenská spisovná reč musí mať základ v jazyku a výslovnosti ľudu, za základ ktorého si vybral západoslovenské nárečie a zaviedol fonetický pravopis - píš, ako počuješ. I keď úsilie A.Bernoláka nemalo trvalý úspech, pretože jeho slovenčina sa nestala celonárodným spisovným jazykom, písal ním Ján Hollý a Juraj Fándly. Bernolákov jazyk neoslovil hlavne evanjelických vzdelancov, ktorí naďalej zotrvávali na biblickej češtine. Jeho slovenčina v polovici 19.storočia zanikla. Bolo to spôsobené hospodárskymi, politickými i kultúrnymi zmenami.

Po odchode Antona Bernoláka z Čeklísa sa o osudoch dediny veľa nevie. Sú to "biele miesta", o ktorých mlčí obecná kronika i slovenskí historici. A práve preto je táto časť viac - menej chronologickým prehľadom. Od 18.storočia bola v obci stanica dostavníkovej pošty medzi Bratislavou a Blatným.V roku 1828 mal Čeklís 268 domov a 1803 obyvateľov. Panstvo tu malo rozsiahly majer s chovom oviec. Grófsky rod Esterházyovcov patril medzi najbohatšie. V roku 1910 mala obec už 2103 obyvateľov. Obecná kronika spomína až obdobie 1. svetovej vojny. V pekné slnečné nedeľné ráno 26.júla 1914 prišiel do obce zástupca okresného úradu a priniesol mobilizačnú vyhlášku. Podľa nej mali do armády nastúpiť všetci muži do 37 rokov.Začala sa 1. svetová vojna. Kronikár spomína : "Smutné časy, mobilizácia vyprázdnila Čeklís. Čo lepší chlapi sú, všetci musia byť vojakmi. Všade plač a náreky, ale nedá sa pomôcť - rozkaz je rozkaz. Vojna je neúprosná, vojna potrebuje obete. Veľa vojenských vlakov prejde cez Čeklís a vojaci spievajú. Spievajú smutné i veselé..."

Vojna celou hrôzou doľahla i na Čeklís. Z krátkodobej sa stala vojna dlhodobá.Ďalšia vyhláška prikazovala domobranecké prehliadky, pri ktorých už i nevojaci od 18 do 42 rokov dopĺňali rakúsko -uhorskú armádu. Berný úrad prispieval rodinám vojakov.

V rokoch 1916 - 1917 boli pre vojenské účely zobraté 2 zvony z kostola a 1 z kaplnky Sv. Anny. Bieda i smútok panovali všade, bez peňazí a potravín sa ťažko žije.

V rokoch 1916 zriadili v Čeklísi poľnú nemocnicu. Boli to baraky vystavané na obecných pozemkoch v blízkosti hradskej od Ivanky po Veľký Biel. Po skončení vojny ich úrady dali rozobrať a materiál rozpredali občanom.

28.októbra 1918 ešte v obci nik nevedel, že 1.svetová vojna sa skončila. Až na druhý deň. V ďalších dňoch a mesiacoch sa vracali domov vojaci. 43 občanov Čeklísa sa domov nevrátilo - pamätník týmto obetiam bol postavený pri kostole.